Annegret Weikert má 2 vlastné deti a 1 v pestúnskej starostlivosti. Už sú takmer dospelé. Okrem toho, že je matkou, má zároveň pedagogické a terapeutické vzdelanie. Jej kniha ma zaujala a tie najzaujímavejšie poznámky si chcem zachovať.
Stať sa rodičom nie je ťažké ale byť ním je naopak veľmi náročné!
Dávať lásku
Deti potrebujú lásku, to je stará múdrosť. Deti potrebujú ľudí, ktorí sa okrem fyzického zaobstarania postarajú tiež o ich emocionálne potreby.
V prvých týždňoch a mesiacoch vzniká úzky vzťah medzi rodičmi a dieťaťom. U dieťaťa rastie dôvera, že to s ním rodičia myslia dobre. Už od začiatku sa začína určovať, či bude dieťa plné dôvery alebo nedôverčivé, optimistické alebo pesimistické, vrelé alebo chladné. Vo svojom ďalšom živote bude dieťa zabudovávať svoje skúsenosti do tejto základnej stavby.
Niekedy pocítite bezmocnosť – dieťa plače a vy sa s ním nemôžete identifikovať. Je hladné alebo ho niečo bolí? Pre spôsob, akým zaobchádzate s dieťaťom je rozhodujúca citová úprimnosť. Stojte si za svojimi pocitmi aj keď budete naštvaní alebo stresovaní, nikto sa nedokáže rozplývať láskou bez prestania. Potom bude aj pre vás ľahšie akceptovať pocity bábätka. Okrem lásky mu tak dávate tiež úctu a rešpekt.
Tipy pre stresovaných rodičov
Buďte otvorení.
Povedzte dieťaťu keď potrebujete čas pre seba. Dieťa tiež bude chcieť čas iba pre seba a svoju hru.
S rastúcim vekom dieťaťa nie je nutné nechať všetko stáť, keď začne volať. Vysvetlite mu, že tiež máte svoje povinnosti a prídete, až keď svoju prácu dokončíte.
Naučte sa hovoriť nie. Ak budete schopní vysloviť svoje potreby a odmietnete požiadavky druhých, pretože práve nie ste schopní ich splniť, neznamená to, že by vás prestali mať radi. Naopak, budú si vás viac vážiť a rešpektovať.
Venujte sa svojim koníčkom a priateľom. Pestrý deň sa prenesie i do životného pocitu dieťaťa.
Ak dieťa cez obed ešte spí, využite tento čas pre seba namiesto upratovania.
Nechcite od seba príliš veľa. Nikto nie je dokonalý.
Načúvajte svojmu telu. Spravidla vám vyšle presné signály o tom, že potrebuje odpočinok.
Zverujte sa niekomu. Je to oslobodzujúci pocit.
Uľahčite si život a nerozčuľujte sa vecami, ktoré aj tak nezmeníte.
Konštruktívne povzbudzovanie
Povzbudzovanie je jedna z najdôležitejších výchovných metód, ktoré vedú k posilneniu sebadôvery dieťaťa. Dieťa musí mať odvahu, aby sa naučilo vo svete presadiť. Musí mať sebadôveru a osvojiť si stratégie pre prežitie – a je v tom odkázané na vašu náklonnosť, uznanie a hodnotenie. Dieťa má prirodzenú túžbu učiť sa a získavať vedomosti. Chce všetko skúsiť a pochopiť. Už bábätko reaguje na vnemy zo svojho prostredia. Usmieva sa, keď vás vidí, počuje váš hlas a sleduje vás očami. Neskôr skúma vašu tvár rukami. Učí sa behať tak, že ho vodíte za ruku, učí sa hovoriť v kontakte, ktorý mu poskytujete.
Odradzovanie
V priebehu svojho života zažije dieťa i veci, ktoré mu odvahu vezmú. Deje sa tak v prípade, že dieťa narazí na svoje hranice výkonu dané vekom, ale tiež v prípadoch, kedy ho brzdíte a málo mu dôverujete. Máte o svoje dieťa strach a myslíte to dobre, keď sa mu snažíte zabrániť v niečom, čo považujete za nebezpečné. Je vašou úlohou ho chrániť. Ale nemalo by si dieťa aj samo vyskúšať, čo to je, byť v nebezpečenstve? Len tak sa naučí spoznať a správne odhadnúť vlastné schopnosti a hranice. Ak mu sprostredkujete skúsenosť, že vy viete, čo je pre neho dobré, bude veriť vám, ale nie sebe. Mnohí z vás urobia so svojimi deťmi to, čo je v danej situácii správne. Dieťa podporíte, vyjadríte uznanie, pochválite. Často vám v tom ale bráni strach, stres, rozčúlenie, ktoré vyplýva z iných oblastí života v rodine. Potom môže byť človek netrpezlivý, netolerantný, prejaví sa tak voči svojmu dieťaťu a často si nevšimne ako svojmu dieťaťu ubližuje. Nepoužívate aj vy tieto demotivujúce vety?:
„Dávaj pozor, ešte to rozbiješ!“
„Poď sem, urobím to sama, tebe to trvá strašne dlho!“
„To aj tak nedokážeš.“
„Na to si ešte príliš malý.“
„Dávaj predsa pozor, iba tu prekážaš.“
„To máš za to! Ja som ti to vravela!“
Takýmito výrokmi signalizujete dieťaťu, že pochybujete o jeho schopnostiach, ukazujete mu aké je malé a nešikovné. Ak to robíte dieťaťu často, začne sa chovať nápadne. Je neposlušné, nedáva pozor na to, čo mu hovoríte, reaguje agresívne alebo depresívne.
A ako to robiť správne?:
„Skús to, môžeš to dokázať.“
„Zaviaž si topánočky sám, máme dosť času.“
„Keď budeš potrebovať moju pomoc, tak povedz.“
„To som rada, že mi pomôžeš prestrieť stôl.“
„To sa niekedy stáva, že niečo spadne a rozbije sa. Nerob si starosti, je to len pohár.“
„Skús to ešte raz, možno sa ti to podarí.“
„Len tak ďalej. Mám radosť, že ťa učenie tak baví.“
Prejaviť pochopenie
Prejaviť pochopenie znamená to, že to, čo vám dieťa ukazuje, nielen vidíte ale tiež pochopíte a primerane na to reagujete. Vžijete sa do jeho situácie a pokúsite sa pochopiť jeho pocity. Samozrejme ste dospelí a máte tým pádom schopnosť lepšie odhadnúť možnosti, hranice a dôsledky. Používate rozum, ktorý vám hovorí, čo je dobré a čo je nesprávne. Tým sa však nepriblížite svojmu dieťaťu ak sa zároveň nepokúsite zistiť, ako sa cíti, čo sa v ňom odohráva.
Berte dieťa vážne
Dieťa vníma váš vonkajší aj vnútorný postoj. Vidí vaše gestá, mimiku a polohu tela. Počuje váš hlas a veľmi presne vycíti, či ste prívetiví alebo s niečím nesúhlasíte. Vášho nesúhlasu a odmietnutia sa bojí. Uzavrie sa, keď pociťuje vaše stále výhrady, či ho dokonca považujete za neschopné a zlé.
Hovorte spolu
Pamätáte sa ešte, ako ste boli nešťastní, keď ste urobili nejakú chybu a rodičia sa na vás hnevali? Ako sa chovali rodičia a ako sa to nakoniec „spravilo“? Vo väčšine rodín zlosť po nejakej dobe vyprchá. Jedna strana signalizuje, že chce na všetko zabudnúť, druhá sa z toho teší. Hádky medzi partnermi často končia tichou ale iba zdanlivou dohodou. Konflikty s deťmi nezriedka končia tak, že deti pod tlakom vyčítavých pohľadov svojich rodičov prehlásia, že „už budú dobré“. Vzorec správania je rovnaký. Ten, kto má zlé svedomie alebo nemôže konflikt vydržať sa nakoniec podriadi. Väčšinou sa už nehovorí o tom, čo sa stalo, prečo a aké pocity pri tom boli.
Vysvetlite dôvody
Namiesto výčitiek a kritiky chovania dieťaťa by ste mali dieťaťu povedať, prečo si v určitej situácii robíte starosti. „Keď neprídeš včas domov, mám strach že sa ti niečo mohlo stať.“ Ak hovoríme o sebe, nestaviame dieťa automaticky do obrannej pozície.
Venujte dieťaťu čas
Žiadna matka a žiadny otec nemá čas a trpezlivosť kedykoľvek. Je potrebné zariadiť kopec vecí a dieťa sa samozrejme musí naučiť čakať. Napriek tomu: Akokoľvek ste stresovaní a vynervovaní, dieťa potrebuje čas od času vašu úplnú pozornosť. Ak máte na svoje dieťa príliš málo času, je to výsledok vašej vonkajšej životnej situácie a spôsobu ako s ňou zaobchádzate. Žite tu a teraz. Vychutnávajte si každý deň. Každý deň je potrebné sa s dieťaťom hrať, kočkovať a maznať. Postarajte sa o to, aby ste za desať rokov spomínali na túto dobu v dobrom. Spomienky na dobu plnú stresu zanechávajú pocit, že ste niečo prepásli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára