Annegret Weikert má 2 vlastné deti a 1 v pestúnskej starostlivosti. Už sú takmer dospelé. Okrem toho, že je matkou, má zároveň pedagogické a terapeutické vzdelanie. Jej kniha ma zaujala a tie najzaujímavejšie poznámky si chcem zachovať.
Stať sa rodičom nie je ťažké ale byť ním je naopak veľmi náročné!
Výchova dieťaťa nie je nikdy nuda
Zatiaľ, čo na svoju profesiu sa pripravujeme dlhé roky, o výchove si rodičia musia zohnať informácie sami. Učíme sa pomocou pokusov a omylov. Často naša stratégia vyjde a výchovné metódy skvele fungujú. Lenže deti sa stále vyvíjajú a môže dôjsť k tomu, že čo sa s úspechom osvedčilo, už o pol roka neplatí. Preto sme nútení stále sa prispôsobovať nárokom dieťaťa, meniť výchovné postupy alebo skúšať úplne nové.
Požiadavky, otázky, pochybnosti
Rozhodnutie porodiť a vychovať dieťa je voľbou na celý život. A to sa týka oboch partnerov.
Existujú rôzne kurzy cvičenia v tehotenstve, starostlivosti o dieťa a pod. Ale nikto vám nepovie, čo konkrétne máte urobiť, keď bábätko plače celé hodiny a vy ste vyčerpaní a je toho na vás veľa. Čo ak sa partner stiahne, bude žiarliť alebo príliš pracovať? Kto vás pripraví na to, čo znamená byť s dieťaťom doma osamote, s pocitmi opustenosti?
Súžitie s dieťaťom kladie na oboch rodičov, na matku aj na otca, vysoké nároky. Zrazu si všimnete, že pocit šťastia z nového člena rodiny zahalil tieň zloby či dokonca nenávisti. Nedostatok spánku a vyčerpanosť urobia svoje.
Náklonnosť
Dieťa potrebuje ľudí, na ktorých sa môže spoľahnúť. Nepravidelná starostlivosť a striedavá náklonnosť brzdí alebo znemožňuje vývoj dôvery a vznik schopnosti nadväzovať dlhodobé vzťahy. Deťom je jedno, či je v byte poriadok, hlavne že cítia kontakt s vami, vašu náklonnosť, teplo, že ich beriete vážne aj s ich pocitmi, prianiami a potrebami.
Dieťa sa učí napodobňovaním
Pre dieťa má veľký význam, či si ako rodičia rozumiete alebo nie. Ako seizmograf reaguje i na to najmenšie napätie. Presne vníma ako spolu vychádzate, či sa chováte ohľaduplne alebo urážlivo, či ste plní lásky alebo agresie, ako riešite problémy. Deti vnímajú v podstate všetko. Až neskôr však dokážu veci ktoré vidia a cítia správne zaradiť. Pri tom potrebujú vašu pomoc. Jej predpokladom však je, že sami budete schopní oddeliť vzťah páru od roly rodiča. Svojmu dieťaťu môžete napr. povedať: "Teraz sa práve hádame, tak ako sa ty niekedy hádaš so svojou sestrou. Snažíme sa problém vyriešiť, ale niekedy to trvá trochu dlhšie. Stále sa však máme radi." Keď dieťa potom skutočne zažije, že si mama s ocom znovu rozumejú, posilní to jeho dôveru a zníži úzkosť pri ďalšom konflikte. Okrem toho sa učí, že na tom nemá vinu.
Hádky medzi súrodencami sú dôležité
Mať súrodenca je pekné a i pre vás je potešením sledovať, ako si deti dobre rozumejú a majú k sebe blízko. Budete však pociťovať aj záťaž, keď sa deti budú hádať, kričať na seba alebo žiarliť. Predstava súrodencov, ktorí sa k sebe stále chovajú láskyplne je nereálna. Vašou úlohou nie je aby ste stále vymýšľali niečo, ako konflikty a hádky mierniť alebo aby ste ich deťom pomáhali vyriešiť a dôjsť k rozumnému riešeniu. V súrodeneckom vzťahu to sú práve konflikty a hádky, čím sa deti učia, že to alebo ono nie je vždy spravodlivé, že je možné zvíťaziť alebo prehrať. Tieto skúsenosti pripravujú deti na neskoršie vzťahy a partnerstvo.
Materské city
Bezprostredne po narodení dieťaťa prejdete mnohými zmenami a premenami, ktoré vám umožnia vyrovnať sa s novou rolou matky. Počas tehotenstva vyrábalo telo estrogén a progesterón, v priebehu pôrodu sa tvorili endorfíny. Tieto hormóny vám zrazu chýbajú a telo musí nájsť stratenú rovnováhu. Ako sa začína tvoriť mlieko, bolia vás naliate prsia, nemôžete doplniť sili výdatným spánkom, lebo dieťatko sa stále hlási o jedlo.
Ak pôrod prebehol dobre, spadne vám kameň zo srdca. Ste na seba hrdá, rozrušená a chcete každému o tej udalosti rozprávať. Ale niekoľko dní po pôrode sa dostaví zmena. Možno máte bolesti. Môžete sa psychicky ocitnúť na dne a eufóriu vystriedajú myšlienky ako: “Ako to mám všetko zvládnuť? Do čoho som sa to pustila? Takú zodpovednosť neznesiem.“ Chce sa vám plakať a myslíte si že nemáte dostatok „materských citov“. Vaše okolie očakáva, že sa ako žena samozrejme budete z dieťaťa radovať a zvládnete rolu, ktorá vám bola daná „z hora“.
Prítomnosť bábätka mení aj partnerský vzťah. Okrem toho je materstvo nesporne spojené s mnohými stratami – hlavne so stratou nezávislosti. Nie je divu, že sa okrem lásky, nehy a blízkosti k bábätku prejavia aj pochybnosti a zlosť. Možno si tieto pocity nechcete pripustiť alebo sa ich bojíte. A tak sa k nim pridajú aj pocity viny, pretože sa vaše pocity nehodia do obrazu dokonalej matky, ktorá s radosťou plní všetky potreby svojho bábätka, bez toho aby čokoľvek očakávala.
Právo na pocity
Všetko, čo prežívate, je normálne. Ženy častejšie potlačujú pocit zloby, radšej sa rozplačú ako by hodili tanier o stenu, zlosť nie je ženská.
Máte úplné právo na vedomé alebo nevedomé prianie vzdialiť sa na chvíľu od svojho dieťaťa. Potrebujete odstup, aby ste sa mohla venovať sebe a svojim potrebám, čo vám umožní sa znovu s láskou vrátiť k dieťaťu.
Všetky myšlienky sa točia okolo dieťaťa a nie vždy sa vám podarí inštinktívne vycítiť, ako s dieťaťom zaobchádzať. Mnohé sa naučíte postupne pri každodennej starostlivosti. Krik dieťaťa drása nervy a je skľučujúci. Keď sa vám nedarí zistiť čo mu je, dostavia sa pocity bezmocnosti a zloby. Pomaly však prídete na to, čo mu je, naučíte sa spoznať signály práve tohto dieťatka, pretože každé je iné.
Pripustiť si negatívne pocity
Môže byť oslobodzujúce pripustiť si pocity strachu, neistoty a zloby. Keď potlačujete pocity, znamená to, že je odsúvate niekam hlbšie, kde ich nejakú chvíľu necítite ale ony tam pôsobia. Ak svoje pocity pustíte von, zdôveríte sa partnerovi alebo iným matkám, pomôže vám to vymaniť sa z bezradnosti a získať nadhľad. Ženy majú často problém požiadať o pomoc. Majú pocit že sú na všetko samé. Váš partner má však ako otec zodpovednosť a v partnerskom vzťahu by malo byť samozrejmosťou, že vás muž uteší ak ste smutná alebo vám pomôže s prácou ak ste vyčerpaná.
Aká je „dobrá matka“?
Pocity viny číhajú všade, a zvlášť ako matka k nim máte sklony. Predstavy o tom, aká je dobrá matka, sa za posledných 50 rokov príliš nezmenili. Matka sa má starať o deti, stále uspokojovať ich potreby, musí na ne mať čas, byť stále dobre naladená a ovládať sa, hrať sa s deťmi a vykazovať skvelé pedagogické schopnosti. Jedlo musí byť na stole včas a byt vyblýskaný, aby kedykoľvek mohla prísť neohlásená návšteva. Matka nesmie kričať, biť deti alebo byť hysterická. Vidí dieťaťu na očiach čo si praje a svoje vlastné potreby stavia do úzadia. Ak to nedokáže alebo nechce, mala by si dopredu rozmyslieť či vôbec chce nejaké dieťa porodiť.
Možno sa točíte v nešťastnom kolobehu perfekcionizmu a pocitov viny. Každá matka to pozná a ako dieťa rastie, učí sa s týmito pocitmi zaobchádzať. Pocity viny sú dobré na to, aby si človek robil starosti s tým, či robí všetko správne. Aj vy spravíte dobre, ak si raz za čas uvedomíte svoje rodičovské chovanie. To ale neznamená, že sa máte stále zožierať zlým svedomím a že všetko musí byť perfektné.
Nedobré mechanizmy
Máte nejaké citlivé miesto, o ktorom viete, že ho dieťa môže zneužiť, keď bude chcieť niečo dostať? Deti majú metódy ako s rodičmi manipulovať. To začína už v detskom veku a pokračuje až do dospelosti. Menia sa iba metódy a spôsob akým na to reagujete. Ak dieťa plače, keď sa s ním lúčite v škôlke, vyčítate si, že sa o neho dosť nestaráte. Musíte ísť do práce, vyrazíte so zlým svedomím a celý deň nemyslíte na nič iné. Zatiaľ čo ono sa už dávno úplne spokojne hraje v kútiku s kockami. Možno, že prestalo plakať akonáhle sa za vami zavreli dvere. Deti presne cítia, čo vo vás vyvoláva pocit viny a sú naviac schopné toto vedomie využiť pre manipuláciu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára