Annegret Weikert má 2 vlastné deti a 1 v pestúnskej starostlivosti. Už sú takmer dospelé. Okrem toho, že je matkou, má zároveň pedagogické a terapeutické vzdelanie. Jej kniha ma zaujala a tie najzaujímavejšie poznámky si chcem zachovať.
Stať sa rodičom nie je ťažké ale byť ním je naopak veľmi náročné!
Agresie sú výrazom zlosti, naštvania a frustrácie. Zlosť a hnev patria k základným emóciám človeka. Niekedy nevieme, ako so zlosťou naložiť ale vieme, že sa nám uľaví, keď môžeme zlosť vykričať alebo buchnúť do stola.
Ako reagujete keď sa dieťa správa agresívne? Tiež agresívne? Tým vyvolávate mocenský súboj, ktorý v prvom kole možno vyhráte ale dlhodobo strácate s dieťaťom kontakt čo v dieťati vyvolá frustráciu a následne agresiu a ste v začarovanom kruhu.
Ak sa naopak snažíte o obnovenie harmónie, chlácholíte alebo sa tvárite, že je všetko v poriadku, má dieťa dojem, že ho neberiete vážne.
Ukážte, že ste si všimli zlosť dieťaťa: "Vidím, že si rozčúlená.", a vecne sa na ňu spýtajte: "Čože ťa tak rozčúlilo?". Ak dokážete vo všetkom necítiť útok na vlastnú osobu, môžete sa vo vzťahu k dieťaťu dostať ďalej. Dieťa pocíti vaše pochopenie a uvedomí si vašu ochotu pomáhať mu s problémom.
piatok 18. júla 2008
Výchova dieťaťa - konflikty, hádky
Annegret Weikert má 2 vlastné deti a 1 v pestúnskej starostlivosti. Už sú takmer dospelé. Okrem toho, že je matkou, má zároveň pedagogické a terapeutické vzdelanie. Jej kniha ma zaujala a tie najzaujímavejšie poznámky si chcem zachovať.
Stať sa rodičom nie je ťažké ale byť ním je naopak veľmi náročné!
Zvládnutie konfliktov
Nežijeme na pustom ostrove ale sme obklopení ľuďmi, ktorí pre nás niečo znamenajú. Váš vnútorný konflikt sa môže odraziť v prístupu k druhým a naopak vaše vzťahy môžu viesť k vnútornému konfliktu. Konflikty sú však nevyhnutné a potrebné, sú výsledkom rôznych prianí, potrieb a očakávaní. Podľa toho, čo urobíte a ako s tým budete zachádzať, obohatíte svoj život a môžete sa stať silnejšími a zrelšími.
Majte odvahu konflikt otvorene riešiť a dotiahnuť do konca.
Svoje pocity, myšlienky a očakávania vyjadrujte otvorene a úprimne.
Rozlúčte sa s mýtom, že keď sa hádate, tak sa už nemilujete.
Nezabudnite, že ste pre dieťa vzorom, ono pravdepodobne preberie váš spôsob riešenia konfliktov.
Hádame sa správne
Pri otvorenej hádke viete, o čo vám ide, naplno zastávate svoje záujmy. Vyjadríte svoj hnev a poviete, čo sa vám nepáči. Kritizujete partnera a poviete, čo sa má zmeniť.
Pri skrytej hádke neprejavíte svoj hnev a nezastávate svoje záujmy. Partnera kritizujete nepriamo tým, že ho podpichujete. Nepoviete priamo, čo sa má zmeniť. Atmosféra v rodine je dlhodobo napätá, vy však predstierate, že sa nič nedeje.
Dieťa si v každom prípade všimne, že niečo medzi rodičmi neklape. Reaguje neistotou, zvlášť ak sa hádate skryte a popierate, že sa niečo deje. Dieťa si vytvára vlastné fantázie a vyvodzuje svoje závery, často vzťahujú napätie v rodine na seba, premýšľajú či sa rodičia nehádajú pretože dostalo zlú známku alebo neposlúchalo.
Otvoreným konfliktom sa dieťa učí, že život nie je iba harmonický a že sa občas v súžití objavia problémy a krízy. Potrebuje nutne vzor ako sa hádať. Nakoniec pri hádke ide o to, že musíme nájsť riešenie a zlepšiť vzťah.
Na hádku si nájdite čas. Potýčky pred odchodom do práce nemajú význam. Povedzte: "Dnes večer by som si s tebou rada sadla a pohovorila o tvojom podiele na domácich prácach.
Popíšte čo vám vadí a ako sa pri tom cítite.
Hovorte o sebe formou: "ja": "Ja sa cítim veľmi zaťažená všetkými domácimi prácami a mám pocit že som na ne úplne sama." namiesto: "Ty mi nikdy nepomôžeš, všetko musím robiť sama."
Povedzte čo by sa malo zmeniť. Buďte čo najviac konkrétna. Namiesto: "Chcem, aby si mi pomáhal." povedzte: "Priala by som si, aby si raz do týždňa navaril obed."
Hovorte o pozitívnych dôsledkoch, ktoré pre vás zmena chovania môže mať.
Počúvajte, čo vám k tomu hovorí partner a reagujte na to. Zostaňte pri svojich pocitoch. "Počujem, čo hovoríš, a rozumiem tomu. Mám ale pociť, že moje potreby zostávajú nepochopené."
Ak v hádke nenájdete uspokojivé riešenie, mali by ste problém odložiť na inú dobu: "Zdá sa, že sa dnes nedostaneme ďalej, porozmýšľame a porozprávame sa zajtra."
Ak hrozí, že sa hádka zvrhne do neplodného osočovania, mali by ste ju ukončiť: " Už sme zase pri tom, že na seba začíname kričať. Ja nechcem aby sme spolu takto zaobchádzali. Prestaňme s tým."
Vysvetlite dieťaťu, že mama a oco majú spor a snažia sa ho vyriešiť.
Niekedy sa v hádke nevyhneme urážkam a ubližovaniu aj keď je na obidvoch stranách dobrá vôľa. Potom je nutné ospravedlnenie, ktoré prispeje k uvoľneniu napätia: "Je mi ľúto, že som ti ublížila." Aj tak ale trvajte na svojom názore.
Ak spolu zaobchádzate už len tak, že si vyčítate a pričítavate vinu za všetko možné, potom aspoň zaistite, aby sa to nedotýkalo dieťaťa. Dajte mu najavo, že ide o problém medzi vami dvoma a že dieťa máte stále radi.
Aj pri dohadoch o výchovných metódach by ste mali dieťa vynechať. Deti si rýchlo všimnú, že môžu stavať rodičov proti sebe. Ak dieťa využívate pre posilnenie vlastných záujmov, napr. ho používate ako kuriéra: "Choď a povedz otcovi, že...", je donútené prikloniť sa na stranu jedného z vás a rozhodnúť sa, kto je dobrý a kto zlý. To je pre neho príliš náročné. Partner je tiež bezmocný, môže sa podvoliť alebo pokračovať s tým, že možno ho bude dieťa pokladať za toho "zlého". Využívať deti ako nátlakový prostriedok nevedie k tomu, že by ste v konflikte dospeli k nejakému riešeniu.
Ste dospelí, svoje záujmy si musíte obhájiť sami!
Vyhnúť sa boju o moc
Ste často zúfalí a neviete, ako donútiť dieťa, aby:
- sa nepomočovalo
- upratovalo svoju izbu
- pravidelne a rozumne jedlo
- sústredene robilo úlohy
- bolo doma včas
- robilo domáce práce.
V týchto situáciách často dochádza k pomyslnému súboju medzi vami a deťmi. Dávate najavo svoju nadradenosť tým, že hovoríte: "Teraz to musíš spraviť, pretože ja to tak chcem." Dieťa sa ale nenechá nútiť, odmieta poslušnosť a skúša svoju silu. Deti majú výdrž. Dokážu byť veľmi tvrdohlavé a priečne, kým nedostanú, čo chcú. Sú tiež obratnejšie, vycítia akým chovaním môžu vyvinúť nátlak a vynervovať rodičov.
Demonštratívne správanie
To, že s dieťaťom súperíte o moc, poznáte podľa svojich pocitov a správania. Ste nahnevaní a sklamaní alebo pociťujete oslabenie svojej autority, kričíte, kážete, vyhrážate sa, vydierate alebo dokonca bijete. Takto chcete demonštrovať svoju moc a silu. Dieťa sa má podvoliť. Nútite ho k poslušnosti.
Dieťa sa nechce nechať nútiť, nechce sa podriadiť a kričí, reve alebo odmieta poslušnosť. Keď zostanente na svojej pozícii, dostanete sa do začarovaného kruhu a siahnete vždy po čoraz tvrdších prostriedkoch aby ste dali najavo svoju nadradenosť.
Ak si v takýchto situáciách všimnete tón svojho hlasu, zistíte, že zodpovedá vášmu vnútornému postoju. Začnete byť hluční, agresívni, rozkazujete a vyžadujete. Postoj tela je povýšený, napätý, výhražný. Gestikulujete zdvihnutým ukazovákom a demonštrujete, že hlavné slovo máte vy.
Autoritatívny nie je autoritársky
Autoritárske správanie vychádza z doby, keď deti so samozrejmosťou museli počúvať. Možno ste to zažili - poslušnosť, disciplína, podriadenie.
Politické a kultúrne zmeny prinášajú demokratickejšie výchovné metódy.
Autorita je niekto, kto osobnou integritou ukazuje s porozumením cestu. Nepotrebuje zvláštne mocenské nástroje, pretože uplatňuje vlastný vplyv. Radí namiesto kritizovania alebo požadovania. Povzbudzuje k spolupráci namiesto aby vyvíjal tlak. Povzbudzuje k hľadaniu riešenia.
Sledujte reč svojho tela a tón hlasu. Pôsobíte uvoľnene a kľudne alebo stále niečo požadujete a vyhrážate sa? Overte si výsledky svojho výchovného postupu. Správa sa dieťa inak alebo to je stále rovnaké? Ak pokračuje, môžte si byť istí, že mocenský súboj ešte neskončil. V tom prípade začnete od začiatku.
Umenie odpúšťať
Odpúšťať a uzmieriť sa nie je vždy ľahké. Pri hádke s dieťaťom by ste mali byť kladným vzorom. Neočakávajte, že dieťa príde prvé. Ako dospelí ste skôr schopní reflektovať, čo sa stalo a odhadnúť dlhodobé a krátkodobé následky.
Dieťa vyvodzuje vlastné závery zo vzorcov, podľa ktorých hádky medzi rodičmi prebiehajú.
Myslíte si, že tým, že neodpustíte, sa ochránite pred ďalším zranením? To je ilúzia. Žijete v sociálnych vzťahoch. Občasné zraňovanie pratrí k ľudskému súžitiu. Ak si bolesť nechcete pripustiť, vnútorne sa zatvrdíte a skončíte osamelo.
Niekedy sa mylne domnievame, že uzmieriť sa znamená vzdať sa.
Vinu nehľadajte len u iných, overte si, čo ste urobili aby to vyvolalo útok alebo ublíženie. Neutápajte sa v sebeľútosti, uvedomte si svoje pocity a rozhodnite sa ako s nimi chcete naložiť.
Spomeňte si, ako vyzerali hádky a uzmierenie vo vašom detstve a ako ovplyvnili váš život.
Odpustenie znamená nahliadnuť bez zlosti na to, čo sa stalo, uvoľniť sa pre budúcnosť, ďalšie skúsenosti, zážitky.
Dieťa čaká na uzmierenie. Ak odpustíte, urobí to aj ono. Aj ono následne častejšie príde a povie: "Môteme byť zase kamaráti?"
Dovoľte si chyby
Často sa sami seba pýtate, či robíte všetko správne. Nikto však nie je vševedúci, nemôže vo všetkých životných situáciách zo seba vydať všetko a stále sa pri tom usmievať. Chybám sa nevyhneme. Aby sme s nimi dokázali zaobchádzať, mali by sme zľaviť zo svojich požiadaviek, určiť priority a tiež dokázať požiadať o pomoc.
Chybu napravte. Ospravedlňte sa svojmu partnerovi alebo dieťaťu keď ich urazíte, rozhneváte alebo zraníte. Rovnako a s láskou zaobchádzajte so sebou samým. Odpúšťajte si chyby a snažte sa ich napraviť.
Stať sa rodičom nie je ťažké ale byť ním je naopak veľmi náročné!
Zvládnutie konfliktov
Nežijeme na pustom ostrove ale sme obklopení ľuďmi, ktorí pre nás niečo znamenajú. Váš vnútorný konflikt sa môže odraziť v prístupu k druhým a naopak vaše vzťahy môžu viesť k vnútornému konfliktu. Konflikty sú však nevyhnutné a potrebné, sú výsledkom rôznych prianí, potrieb a očakávaní. Podľa toho, čo urobíte a ako s tým budete zachádzať, obohatíte svoj život a môžete sa stať silnejšími a zrelšími.
Majte odvahu konflikt otvorene riešiť a dotiahnuť do konca.
Svoje pocity, myšlienky a očakávania vyjadrujte otvorene a úprimne.
Rozlúčte sa s mýtom, že keď sa hádate, tak sa už nemilujete.
Nezabudnite, že ste pre dieťa vzorom, ono pravdepodobne preberie váš spôsob riešenia konfliktov.
Hádame sa správne
Pri otvorenej hádke viete, o čo vám ide, naplno zastávate svoje záujmy. Vyjadríte svoj hnev a poviete, čo sa vám nepáči. Kritizujete partnera a poviete, čo sa má zmeniť.
Pri skrytej hádke neprejavíte svoj hnev a nezastávate svoje záujmy. Partnera kritizujete nepriamo tým, že ho podpichujete. Nepoviete priamo, čo sa má zmeniť. Atmosféra v rodine je dlhodobo napätá, vy však predstierate, že sa nič nedeje.
Dieťa si v každom prípade všimne, že niečo medzi rodičmi neklape. Reaguje neistotou, zvlášť ak sa hádate skryte a popierate, že sa niečo deje. Dieťa si vytvára vlastné fantázie a vyvodzuje svoje závery, často vzťahujú napätie v rodine na seba, premýšľajú či sa rodičia nehádajú pretože dostalo zlú známku alebo neposlúchalo.
Otvoreným konfliktom sa dieťa učí, že život nie je iba harmonický a že sa občas v súžití objavia problémy a krízy. Potrebuje nutne vzor ako sa hádať. Nakoniec pri hádke ide o to, že musíme nájsť riešenie a zlepšiť vzťah.
Na hádku si nájdite čas. Potýčky pred odchodom do práce nemajú význam. Povedzte: "Dnes večer by som si s tebou rada sadla a pohovorila o tvojom podiele na domácich prácach.
Popíšte čo vám vadí a ako sa pri tom cítite.
Hovorte o sebe formou: "ja": "Ja sa cítim veľmi zaťažená všetkými domácimi prácami a mám pocit že som na ne úplne sama." namiesto: "Ty mi nikdy nepomôžeš, všetko musím robiť sama."
Povedzte čo by sa malo zmeniť. Buďte čo najviac konkrétna. Namiesto: "Chcem, aby si mi pomáhal." povedzte: "Priala by som si, aby si raz do týždňa navaril obed."
Hovorte o pozitívnych dôsledkoch, ktoré pre vás zmena chovania môže mať.
Počúvajte, čo vám k tomu hovorí partner a reagujte na to. Zostaňte pri svojich pocitoch. "Počujem, čo hovoríš, a rozumiem tomu. Mám ale pociť, že moje potreby zostávajú nepochopené."
Ak v hádke nenájdete uspokojivé riešenie, mali by ste problém odložiť na inú dobu: "Zdá sa, že sa dnes nedostaneme ďalej, porozmýšľame a porozprávame sa zajtra."
Ak hrozí, že sa hádka zvrhne do neplodného osočovania, mali by ste ju ukončiť: " Už sme zase pri tom, že na seba začíname kričať. Ja nechcem aby sme spolu takto zaobchádzali. Prestaňme s tým."
Vysvetlite dieťaťu, že mama a oco majú spor a snažia sa ho vyriešiť.
Niekedy sa v hádke nevyhneme urážkam a ubližovaniu aj keď je na obidvoch stranách dobrá vôľa. Potom je nutné ospravedlnenie, ktoré prispeje k uvoľneniu napätia: "Je mi ľúto, že som ti ublížila." Aj tak ale trvajte na svojom názore.
Ak spolu zaobchádzate už len tak, že si vyčítate a pričítavate vinu za všetko možné, potom aspoň zaistite, aby sa to nedotýkalo dieťaťa. Dajte mu najavo, že ide o problém medzi vami dvoma a že dieťa máte stále radi.
Aj pri dohadoch o výchovných metódach by ste mali dieťa vynechať. Deti si rýchlo všimnú, že môžu stavať rodičov proti sebe. Ak dieťa využívate pre posilnenie vlastných záujmov, napr. ho používate ako kuriéra: "Choď a povedz otcovi, že...", je donútené prikloniť sa na stranu jedného z vás a rozhodnúť sa, kto je dobrý a kto zlý. To je pre neho príliš náročné. Partner je tiež bezmocný, môže sa podvoliť alebo pokračovať s tým, že možno ho bude dieťa pokladať za toho "zlého". Využívať deti ako nátlakový prostriedok nevedie k tomu, že by ste v konflikte dospeli k nejakému riešeniu.
Ste dospelí, svoje záujmy si musíte obhájiť sami!
Vyhnúť sa boju o moc
Ste často zúfalí a neviete, ako donútiť dieťa, aby:
- sa nepomočovalo
- upratovalo svoju izbu
- pravidelne a rozumne jedlo
- sústredene robilo úlohy
- bolo doma včas
- robilo domáce práce.
V týchto situáciách často dochádza k pomyslnému súboju medzi vami a deťmi. Dávate najavo svoju nadradenosť tým, že hovoríte: "Teraz to musíš spraviť, pretože ja to tak chcem." Dieťa sa ale nenechá nútiť, odmieta poslušnosť a skúša svoju silu. Deti majú výdrž. Dokážu byť veľmi tvrdohlavé a priečne, kým nedostanú, čo chcú. Sú tiež obratnejšie, vycítia akým chovaním môžu vyvinúť nátlak a vynervovať rodičov.
Demonštratívne správanie
To, že s dieťaťom súperíte o moc, poznáte podľa svojich pocitov a správania. Ste nahnevaní a sklamaní alebo pociťujete oslabenie svojej autority, kričíte, kážete, vyhrážate sa, vydierate alebo dokonca bijete. Takto chcete demonštrovať svoju moc a silu. Dieťa sa má podvoliť. Nútite ho k poslušnosti.
Dieťa sa nechce nechať nútiť, nechce sa podriadiť a kričí, reve alebo odmieta poslušnosť. Keď zostanente na svojej pozícii, dostanete sa do začarovaného kruhu a siahnete vždy po čoraz tvrdších prostriedkoch aby ste dali najavo svoju nadradenosť.
Ak si v takýchto situáciách všimnete tón svojho hlasu, zistíte, že zodpovedá vášmu vnútornému postoju. Začnete byť hluční, agresívni, rozkazujete a vyžadujete. Postoj tela je povýšený, napätý, výhražný. Gestikulujete zdvihnutým ukazovákom a demonštrujete, že hlavné slovo máte vy.
Autoritatívny nie je autoritársky
Autoritárske správanie vychádza z doby, keď deti so samozrejmosťou museli počúvať. Možno ste to zažili - poslušnosť, disciplína, podriadenie.
Politické a kultúrne zmeny prinášajú demokratickejšie výchovné metódy.
Autorita je niekto, kto osobnou integritou ukazuje s porozumením cestu. Nepotrebuje zvláštne mocenské nástroje, pretože uplatňuje vlastný vplyv. Radí namiesto kritizovania alebo požadovania. Povzbudzuje k spolupráci namiesto aby vyvíjal tlak. Povzbudzuje k hľadaniu riešenia.
Sledujte reč svojho tela a tón hlasu. Pôsobíte uvoľnene a kľudne alebo stále niečo požadujete a vyhrážate sa? Overte si výsledky svojho výchovného postupu. Správa sa dieťa inak alebo to je stále rovnaké? Ak pokračuje, môžte si byť istí, že mocenský súboj ešte neskončil. V tom prípade začnete od začiatku.
Umenie odpúšťať
Odpúšťať a uzmieriť sa nie je vždy ľahké. Pri hádke s dieťaťom by ste mali byť kladným vzorom. Neočakávajte, že dieťa príde prvé. Ako dospelí ste skôr schopní reflektovať, čo sa stalo a odhadnúť dlhodobé a krátkodobé následky.
Dieťa vyvodzuje vlastné závery zo vzorcov, podľa ktorých hádky medzi rodičmi prebiehajú.
Myslíte si, že tým, že neodpustíte, sa ochránite pred ďalším zranením? To je ilúzia. Žijete v sociálnych vzťahoch. Občasné zraňovanie pratrí k ľudskému súžitiu. Ak si bolesť nechcete pripustiť, vnútorne sa zatvrdíte a skončíte osamelo.
Niekedy sa mylne domnievame, že uzmieriť sa znamená vzdať sa.
Vinu nehľadajte len u iných, overte si, čo ste urobili aby to vyvolalo útok alebo ublíženie. Neutápajte sa v sebeľútosti, uvedomte si svoje pocity a rozhodnite sa ako s nimi chcete naložiť.
Spomeňte si, ako vyzerali hádky a uzmierenie vo vašom detstve a ako ovplyvnili váš život.
Odpustenie znamená nahliadnuť bez zlosti na to, čo sa stalo, uvoľniť sa pre budúcnosť, ďalšie skúsenosti, zážitky.
Dieťa čaká na uzmierenie. Ak odpustíte, urobí to aj ono. Aj ono následne častejšie príde a povie: "Môteme byť zase kamaráti?"
Dovoľte si chyby
Často sa sami seba pýtate, či robíte všetko správne. Nikto však nie je vševedúci, nemôže vo všetkých životných situáciách zo seba vydať všetko a stále sa pri tom usmievať. Chybám sa nevyhneme. Aby sme s nimi dokázali zaobchádzať, mali by sme zľaviť zo svojich požiadaviek, určiť priority a tiež dokázať požiadať o pomoc.
Chybu napravte. Ospravedlňte sa svojmu partnerovi alebo dieťaťu keď ich urazíte, rozhneváte alebo zraníte. Rovnako a s láskou zaobchádzajte so sebou samým. Odpúšťajte si chyby a snažte sa ich napraviť.
Výchova dieťaťa - tresty a odmeny
Annegret Weikert má 2 vlastné deti a 1 v pestúnskej starostlivosti. Už sú takmer dospelé. Okrem toho, že je matkou, má zároveň pedagogické a terapeutické vzdelanie. Jej kniha ma zaujala a tie najzaujímavejšie poznámky si chcem zachovať.
Stať sa rodičom nie je ťažké ale byť ním je naopak veľmi náročné!
Následky ako prostriedky učenia
Ako často ste už nadávali, vyhrožovali a lamentovali keď si dieťa vonku v mraye už po desiaty krát dalo dolu čiapku? Ako často ste sa hnevali nad špinavými ponožkami po celej izbe? Patríte k matkám, ktoré deťom čiapku vždy znovu nasadia a ponožky pozbierajú? Jednáte tak s vierou, že to dieťa raz ocení, že ste dobrá matka. Keď už je toho moc, začnete kričať alebo deti potrestáte domácim väzením, zastavením vreckového alebo odmietaním lásky. Takéto chovanie vzbudzuje odpor a nabáda k meraniu síl. Keď vydržíte a umožníte dieťaťu, aby si niečo skúsilo alebo urobilo, napriek tomu že vy dokážete predvídať možné následky, umožníte mu tým optimálnu formu učenia. Na vlastnej koži pocíti, aké dôsledky má jeho chovanie. Bez čiapky mú budú mrznúť uši a k tým super rifliam si bude musieť dať hnusné ponožky, lebo len tie zostali čisté. Samozrejme opäť treba prihliadať na vek, nemôžete dvojročné dieťa nechať vyliezť na rebrík a povedať si že keď spadne, tak si nabudúce dá pozor. Ale keď dvojročný syn vyleje pohár vody, môžete mu dať utierku aby to po sebe utrel.
Odmeny
Odmenou ukazujete vďačnosť a prejavujete, že si ceníte výkonu dieťaťa. Odmenou však nemusia byť iba peniaze, hračka alebo výlet. Odmeniť môžete aj žiarivým úsmevom a vetou: "Som na teba veľmi hrdá." Dieťa chce byť vo svojej podstate dobré. Dajte najavo, že si ceníte jeho snahu a že zlý výsledok neporuší vzájomný vzťah. Ak sľúbite ako odmenu výlet, mali by ste dodržať miesto aj čas, nedodržaný sľub dieťa zraňuje.
Dieťa by malo mať skúsenosť, že v živote rodiny je nutné určité veci zariadiť každý deň. Upratovať, prať, variť, žehliť, auto umyť, pokosiť trávu. Čím je staršie, tým viac sa na týchto veciach môže podieľať. Dieťa tiež žije v rodine a musí prispieť svojim dielom. Ak mu chcete platiť, je to pre neho príjemné ale nemusí to byť a naopak, nič nehovorí proti tomu, aby ste mu občas nevylepšili vreckové alebo poslali ho pre zmrzlinu. Deti sa z peňazí tešia a tiež majú priania ktoré si chcú splniť.
Tresty
Ak chcete dieťa vychovať k sebadôvere a zmyslu pre zodpovednosť, mali by ste ho motivovať k správnemu chovaniu namiesto trestania. Ak prikročíte k trestom ako bitie, zamykanie do izby alebo odmietanie lásky, znamená to, že dieťa ponížite, samo o sebe nezmýšľa dobre, je vzdorné a agresívne a prispôsobuje sa iba povrchne.
Ak je dieťa drzé alebo neporiadne, nerobí si úlohy alebo prišlo domov neskoro, musíte samozrejme jednať. Ak to necháte len tak, nemá dôvod meniť svoje správanie. Je dôležité reagovať tak, aby dôsledok (trest) mal význam a donutil dieťa k správnemu správaniu namiesto občasného zamedzenia nesprávneho chovania. Na to potrebujete svoje dieťa poznať a rozumieť jeho správaniu, určiť hranice a byť dôsledný pri ich dodržovaní.
Trest by mal nasledovať v bezprostrednej nadväznosti na chybné správanie. Ak si dieťa neurobí úlohu, nemá zmysel mu krátiť o týždeň vreckové. Radšej zistite, čo zdržuje dieťa od toho, aby sa na úlohy sústredilo. Tu začnite s riešením.
Trest nemá byť príliš tvrdý, dieťa musí mať možnosť chybovať aby sa na tom mohlo poučiť.
Netrestajte ničím, čo by ste chceli aby robilo rado a dobrovoľne, napr. domáce práce.
Netrestajte dvakrát! Keď dieťa spadne a odrie si koleno tak ho to už bolí. Nie je nutné k tomu ešte nadávať.
Buďte dôslední v realizácii následkov. Ak niečo zakážete a hneď zase povolíte, nepôsobí to dôveryhodne.
Priznajte ak niekedy urobíte chybu. "Ako som sa rozčúlila. Možno som ťa potrestala až príliš. Je mi to ľúto a rada by som to zobrala späť a potrestala ťa miernejšie."
Buďte príkladom a netrestajte dieťa za niečo, čo sami robíte. Keď dieťa potrestáte za klamstvo a sami na tom s úprimnosťou nie ste najlepšie, je to trápne.
Ak nejaký konflikt vrcholí, môže byť užitočné dať si pauzu a rozmyslíte si, čoho si na dieťati vážite. To umožní navodiť emocionálnu rovnováhu. Problém potom riešite vecnejšie.
Kritika
Ak sa vaša pozornosť zameriava viac na chyby než na schopnosti dieťaťa, najskôr sa tu významne odrážajú skúsenosti z vlastného detstva. Všetko čo ste urobili bolo samozrejmosť, väčšia pozornosť bola iba keď ste niečo urobili zle. Následkom je, že ste si verili čím ďalej tým menej a rástol váš strach z chýb. Kritikou ukazujete, že dieťaťu málo veríte.
Kritizujte tak málo, ako je to možné.
Rozvíjajte pozitívny prístup k chybám, sú tu na to, aby ste za s nich poučili.
Podporujte dieťa ak chce niečo urobiť lepšie a ukážte mu ako na to.
Občas si nastavte zrkadlo a s nadhľadom sa pozrite, ako sa k dieťaťu chováte.
Premýšľajte, či je krititka oprávnená. Nie ste iba vynervovaní, unavení a nehľadáte ventil ako si uľaviť?
Pokiaľ vyjadríte kritiku, zvoľte správny okamih. Je lepšie, keď si večer v kľude sadnete a preberiete čo sa stalo než aby ste v danej situácii reptali.
Namiesto: "Prepánajána, čo si si to zase navliekla?" skúste: "Viem, že tie rifle rada nosíš, už sú ale naozaj dosť obnosené, čo keby sme ich vyhodili a kúpili ti nejaké nové?"
Stať sa rodičom nie je ťažké ale byť ním je naopak veľmi náročné!
Následky ako prostriedky učenia
Ako často ste už nadávali, vyhrožovali a lamentovali keď si dieťa vonku v mraye už po desiaty krát dalo dolu čiapku? Ako často ste sa hnevali nad špinavými ponožkami po celej izbe? Patríte k matkám, ktoré deťom čiapku vždy znovu nasadia a ponožky pozbierajú? Jednáte tak s vierou, že to dieťa raz ocení, že ste dobrá matka. Keď už je toho moc, začnete kričať alebo deti potrestáte domácim väzením, zastavením vreckového alebo odmietaním lásky. Takéto chovanie vzbudzuje odpor a nabáda k meraniu síl. Keď vydržíte a umožníte dieťaťu, aby si niečo skúsilo alebo urobilo, napriek tomu že vy dokážete predvídať možné následky, umožníte mu tým optimálnu formu učenia. Na vlastnej koži pocíti, aké dôsledky má jeho chovanie. Bez čiapky mú budú mrznúť uši a k tým super rifliam si bude musieť dať hnusné ponožky, lebo len tie zostali čisté. Samozrejme opäť treba prihliadať na vek, nemôžete dvojročné dieťa nechať vyliezť na rebrík a povedať si že keď spadne, tak si nabudúce dá pozor. Ale keď dvojročný syn vyleje pohár vody, môžete mu dať utierku aby to po sebe utrel.
Odmeny
Odmenou ukazujete vďačnosť a prejavujete, že si ceníte výkonu dieťaťa. Odmenou však nemusia byť iba peniaze, hračka alebo výlet. Odmeniť môžete aj žiarivým úsmevom a vetou: "Som na teba veľmi hrdá." Dieťa chce byť vo svojej podstate dobré. Dajte najavo, že si ceníte jeho snahu a že zlý výsledok neporuší vzájomný vzťah. Ak sľúbite ako odmenu výlet, mali by ste dodržať miesto aj čas, nedodržaný sľub dieťa zraňuje.
Dieťa by malo mať skúsenosť, že v živote rodiny je nutné určité veci zariadiť každý deň. Upratovať, prať, variť, žehliť, auto umyť, pokosiť trávu. Čím je staršie, tým viac sa na týchto veciach môže podieľať. Dieťa tiež žije v rodine a musí prispieť svojim dielom. Ak mu chcete platiť, je to pre neho príjemné ale nemusí to byť a naopak, nič nehovorí proti tomu, aby ste mu občas nevylepšili vreckové alebo poslali ho pre zmrzlinu. Deti sa z peňazí tešia a tiež majú priania ktoré si chcú splniť.
Tresty
Ak chcete dieťa vychovať k sebadôvere a zmyslu pre zodpovednosť, mali by ste ho motivovať k správnemu chovaniu namiesto trestania. Ak prikročíte k trestom ako bitie, zamykanie do izby alebo odmietanie lásky, znamená to, že dieťa ponížite, samo o sebe nezmýšľa dobre, je vzdorné a agresívne a prispôsobuje sa iba povrchne.
Ak je dieťa drzé alebo neporiadne, nerobí si úlohy alebo prišlo domov neskoro, musíte samozrejme jednať. Ak to necháte len tak, nemá dôvod meniť svoje správanie. Je dôležité reagovať tak, aby dôsledok (trest) mal význam a donutil dieťa k správnemu správaniu namiesto občasného zamedzenia nesprávneho chovania. Na to potrebujete svoje dieťa poznať a rozumieť jeho správaniu, určiť hranice a byť dôsledný pri ich dodržovaní.
Trest by mal nasledovať v bezprostrednej nadväznosti na chybné správanie. Ak si dieťa neurobí úlohu, nemá zmysel mu krátiť o týždeň vreckové. Radšej zistite, čo zdržuje dieťa od toho, aby sa na úlohy sústredilo. Tu začnite s riešením.
Trest nemá byť príliš tvrdý, dieťa musí mať možnosť chybovať aby sa na tom mohlo poučiť.
Netrestajte ničím, čo by ste chceli aby robilo rado a dobrovoľne, napr. domáce práce.
Netrestajte dvakrát! Keď dieťa spadne a odrie si koleno tak ho to už bolí. Nie je nutné k tomu ešte nadávať.
Buďte dôslední v realizácii následkov. Ak niečo zakážete a hneď zase povolíte, nepôsobí to dôveryhodne.
Priznajte ak niekedy urobíte chybu. "Ako som sa rozčúlila. Možno som ťa potrestala až príliš. Je mi to ľúto a rada by som to zobrala späť a potrestala ťa miernejšie."
Buďte príkladom a netrestajte dieťa za niečo, čo sami robíte. Keď dieťa potrestáte za klamstvo a sami na tom s úprimnosťou nie ste najlepšie, je to trápne.
Ak nejaký konflikt vrcholí, môže byť užitočné dať si pauzu a rozmyslíte si, čoho si na dieťati vážite. To umožní navodiť emocionálnu rovnováhu. Problém potom riešite vecnejšie.
Kritika
Ak sa vaša pozornosť zameriava viac na chyby než na schopnosti dieťaťa, najskôr sa tu významne odrážajú skúsenosti z vlastného detstva. Všetko čo ste urobili bolo samozrejmosť, väčšia pozornosť bola iba keď ste niečo urobili zle. Následkom je, že ste si verili čím ďalej tým menej a rástol váš strach z chýb. Kritikou ukazujete, že dieťaťu málo veríte.
Kritizujte tak málo, ako je to možné.
Rozvíjajte pozitívny prístup k chybám, sú tu na to, aby ste za s nich poučili.
Podporujte dieťa ak chce niečo urobiť lepšie a ukážte mu ako na to.
Občas si nastavte zrkadlo a s nadhľadom sa pozrite, ako sa k dieťaťu chováte.
Premýšľajte, či je krititka oprávnená. Nie ste iba vynervovaní, unavení a nehľadáte ventil ako si uľaviť?
Pokiaľ vyjadríte kritiku, zvoľte správny okamih. Je lepšie, keď si večer v kľude sadnete a preberiete čo sa stalo než aby ste v danej situácii reptali.
Namiesto: "Prepánajána, čo si si to zase navliekla?" skúste: "Viem, že tie rifle rada nosíš, už sú ale naozaj dosť obnosené, čo keby sme ich vyhodili a kúpili ti nejaké nové?"
štvrtok 17. júla 2008
Výchova dieťaťa - pravidlá a hranice
Annegret Weikert má 2 vlastné deti a 1 v pestúnskej starostlivosti. Už sú takmer dospelé. Okrem toho, že je matkou, má zároveň pedagogické a terapeutické vzdelanie. Jej kniha ma zaujala a tie najzaujímavejšie poznámky si chcem zachovať.
Stať sa rodičom nie je ťažké ale byť ním je naopak veľmi náročné!
Buďte jednotní
I keď máte ako rodičia rôzne názory - otec povolí, zatiaľ čo matka zakáže - je vo výchove dieťaťa nutné zachovanie určitej jednoty spoločného smerovania výchovy. Môžete mať kľudne rôzne názory a postoje. Skôr než začnete jednať, mali by ste sa dohodnúť na kompromise a stáť za ním. Dieťa sa tak naučí, že nejednotnosť nemôže využívať a nemôže stavať rodičov proti sebe. Že existujú rôzne názory a je ich možné tolerovať. Že správne vedená hádka je konštruktívna a môže skončiť dobrým výsledkom.
Pravidlá
Deti potrebujú pevné pravidlá. Predstavujú pevné body všedného dňa. Patrí k nim napríklad:
Kto kedy ráno vstáva.
Ako vyzerá rituál rannej hygieny a raňajok.
Kto a ako dlho môže zostať vonku.
Kto a akou mierou sa podieľa na domácich prácach.
Ako prebiehajú oslavy a sviatky.
V pravidlách sa prejaví aj niečo z vás, vaše postoje, ciele a metódy výchovy:
Čo sa v rodine považuje za správne a nesprávne, čo očakávate od svojich detí, aké máte normy a hodnoty, čo dieťa môže a čo už nie, ako máte zorganizovanú domácnosť...?
Neprítomnosť pravidiel plodí chaos. Dieťa cíti vašu nerozhodnosť. Na jednej strane ju môže využívať, na druhej strane môže trpieť pocitom nedostatočného bezpečia a predvídania udalostí.
Ak sa však nejaké pravidlo nepodarí po nejakej dobe začleniť do všedného dňa alebo ho sťažujú, mali by ste pravidlo prehodnotiť.
Pravidlá definujú vzájomné vzťahy, prepožičajú vám autoritu bez toho, aby ste boli autoritatívni.
Veľa rodičov vidí svoje dieťa také aké by ho chceli mať. A dieťa sa rýchlo naučí chovať tak, ako si myslí, že si zaistí náklonnosť a lásku svojich rodičov. Možno sa budete čudovať, čo vám bude o dieťati rozprávať kamarátka u ktorej prespí. Rodičia často zbytočne deti usmerňujú. Dieťa napríklad behá po dome a spieva. Rodičia žiadajú okamžite kľud namiesto aby povedali: "Ty máš dnes ale dobrú náladu." Dieťa sa naučí hlasnú a radostnú časť svojej osobnosti skrývať. Bude sa tak prejavovať iba tam, kde bude mať pocit, že si to môže dovoliť. Pravidlo kľudu tak omedzí slobodný rozvoj osobnosti a nemá teda zmysel.
Problémy v rodine vznikajú vtedy, ak je pravidiel príliš mnoho alebo príliš málo a keď vďaka nedôslednosti strácajú zmysel.
Problémy s pravidlami
Počujete od dieťaťa niekedy:"Stále sa ti niečo nepáči!", "Nikdy na mňa nemáš čas!"? Skúša sa vyhnúť pravidlám tým, že kričí, kňučí, plače, hnevá sa, provokuje, vlečie sa, vyhovára, predstiera neschopnosť alebo predstiera chorobu? Začne vo vás hlodať zlé svedomie a pýtate sam, či ste jednali správne? To je presne to, čoho chce docieliť! Nerobí to vedome. Ak majú pravidlá fungovať, mali by ste zvážiť a prípadne odstrániť:
Príliš nízku sebadôveru vo vlastné činy.
Neistotu vo svojich postojoch.
Nemáte jasno v tom, ktorým pravidlám dávate prednosť a ktoré odmietate.
Máte strach, že dieťa obmedzíte a natrvalo mu ublížite.
Ste unavení a vyčerpaní a už sa nechcete namáhať.
Nemôžete vydržať zlosť, odmietanie a odpor svojho dieťaťa vyvolaný zavedením pravidiel.
Pravidlá príliš často meníte, pretože nepočkáte dosť dlho až sa dostaví úspech.
Vymedzte hranice
Rovnako ako určené pravidlá tak i hranice vytvárajú rámec, v ktorom sa dieťa môže prejaviť, získať skúsenosti, pohybovať sa. Dieťa by chcelo hranice stále rozširovať. Čím je staršie, tým dalej ho od seba necháte odísť. Vašou úlohou je chrániť ho pred nebezpečenstvom ktoré nevie samé odhadnúť. Dieťa veľmi skoro napr. zistí, že pri prechádzaní ulice má zastaviť na prechode, pozrieť sa doľava a doprava a keď nejde auto, môže prejsť. Tu je hranicou chodník na ktorom zostane stáť a odtiaľto sa rozhliadne. Ak hranicu prekročí bez rozhliadnutia, hrozí mu nebezpečenstvo. Toto je príklad, ako dieťa potrebuje hranice aby mohlo svoje hranice rozširovať.
Autorita a partnerstvo
Aj keď by sa tak možno na prvý pohľad zdalo, autorita a partnerstvo sa nevylučujú. Pojem autorita podľa slovníku znamená vplyv a uznanie určitej osoby. Nemá to nič spoločné s diktátorskou túžbou po moci. Voči svojmu dieťaťu sa môžete chovať ako partner a napriek tomu určovať pravidlá. Ak svojmu dieťaťu splníte každé prianie a necháte so sebou "orať", samé vás svojimi poruchami správania prinúti konať.
Dôslednosť
Dieťa pri zvládaní problémov ešte nepoužíva rozum, jedná spontánne, ak nedostane čo chce, reaguje zlostne. Skúša pri tom hranice tak, že ich proste prekročí. Je to užitočné, lebo len tak zistí, kde sú hranice a tiež sa naučí rešpektovať hranice druhých. Podľa vašej reakcie sa učí pravidlá hry spoločného súžitia. To mu v budúcom živote uľahčí budovať uspokojivé vzťahy.
Často budete bezmocní, vyčerpaní, vynervovaní a rozhnevaní, zvlášť keď pocítite, že dieťa presadzuje svoje záujmy alebo nedodržuje pravidlá. Potom už budete vedieť že by bolo možno lepšie keby ste sa minule nenechali obmäkčiť. Nerobte si starosti! Každý robí chyby. Ale nerobte to často. Premýšľajte, čo sa s vami v situáciách keď sa necháte obmäkčiť deje a ako sa to dieťaťu podarí. Z toho vyvoďte dôsledky.
Ako byť dôsledný
Dbajte dôsledne a s vytrvalosťou na dodržovaní raz určených pravidiel.
Chovajte sa priateľsky ale rozhodne.
Namiesto dlhého rozprávania, nadávania a vyhrážania jednajte. Ak dieťa stále necháva otvorenú zubnú pastu, zoberte ho za ruku, odveďte do kúpeľne a ukážte na pastu. Dieťa už bude vedieť čo má robiť bez toho aby ste čokoľvek povedali.
Vysvetlite dieťaťu zmysel konkrétnych pravidiel a upozornite na dôsledky ich nedodržania.
Odpúšťajte chyby ale nepoľavte. Nikto nie je dokonalý. Premýšľajte o tom, čo ste vy alebo dieťa urobili zle a aké to malo príčiny.
Stať sa rodičom nie je ťažké ale byť ním je naopak veľmi náročné!
Buďte jednotní
I keď máte ako rodičia rôzne názory - otec povolí, zatiaľ čo matka zakáže - je vo výchove dieťaťa nutné zachovanie určitej jednoty spoločného smerovania výchovy. Môžete mať kľudne rôzne názory a postoje. Skôr než začnete jednať, mali by ste sa dohodnúť na kompromise a stáť za ním. Dieťa sa tak naučí, že nejednotnosť nemôže využívať a nemôže stavať rodičov proti sebe. Že existujú rôzne názory a je ich možné tolerovať. Že správne vedená hádka je konštruktívna a môže skončiť dobrým výsledkom.
Pravidlá
Deti potrebujú pevné pravidlá. Predstavujú pevné body všedného dňa. Patrí k nim napríklad:
Kto kedy ráno vstáva.
Ako vyzerá rituál rannej hygieny a raňajok.
Kto a ako dlho môže zostať vonku.
Kto a akou mierou sa podieľa na domácich prácach.
Ako prebiehajú oslavy a sviatky.
V pravidlách sa prejaví aj niečo z vás, vaše postoje, ciele a metódy výchovy:
Čo sa v rodine považuje za správne a nesprávne, čo očakávate od svojich detí, aké máte normy a hodnoty, čo dieťa môže a čo už nie, ako máte zorganizovanú domácnosť...?
Neprítomnosť pravidiel plodí chaos. Dieťa cíti vašu nerozhodnosť. Na jednej strane ju môže využívať, na druhej strane môže trpieť pocitom nedostatočného bezpečia a predvídania udalostí.
Ak sa však nejaké pravidlo nepodarí po nejakej dobe začleniť do všedného dňa alebo ho sťažujú, mali by ste pravidlo prehodnotiť.
Pravidlá definujú vzájomné vzťahy, prepožičajú vám autoritu bez toho, aby ste boli autoritatívni.
Veľa rodičov vidí svoje dieťa také aké by ho chceli mať. A dieťa sa rýchlo naučí chovať tak, ako si myslí, že si zaistí náklonnosť a lásku svojich rodičov. Možno sa budete čudovať, čo vám bude o dieťati rozprávať kamarátka u ktorej prespí. Rodičia často zbytočne deti usmerňujú. Dieťa napríklad behá po dome a spieva. Rodičia žiadajú okamžite kľud namiesto aby povedali: "Ty máš dnes ale dobrú náladu." Dieťa sa naučí hlasnú a radostnú časť svojej osobnosti skrývať. Bude sa tak prejavovať iba tam, kde bude mať pocit, že si to môže dovoliť. Pravidlo kľudu tak omedzí slobodný rozvoj osobnosti a nemá teda zmysel.
Problémy v rodine vznikajú vtedy, ak je pravidiel príliš mnoho alebo príliš málo a keď vďaka nedôslednosti strácajú zmysel.
Problémy s pravidlami
Počujete od dieťaťa niekedy:"Stále sa ti niečo nepáči!", "Nikdy na mňa nemáš čas!"? Skúša sa vyhnúť pravidlám tým, že kričí, kňučí, plače, hnevá sa, provokuje, vlečie sa, vyhovára, predstiera neschopnosť alebo predstiera chorobu? Začne vo vás hlodať zlé svedomie a pýtate sam, či ste jednali správne? To je presne to, čoho chce docieliť! Nerobí to vedome. Ak majú pravidlá fungovať, mali by ste zvážiť a prípadne odstrániť:
Príliš nízku sebadôveru vo vlastné činy.
Neistotu vo svojich postojoch.
Nemáte jasno v tom, ktorým pravidlám dávate prednosť a ktoré odmietate.
Máte strach, že dieťa obmedzíte a natrvalo mu ublížite.
Ste unavení a vyčerpaní a už sa nechcete namáhať.
Nemôžete vydržať zlosť, odmietanie a odpor svojho dieťaťa vyvolaný zavedením pravidiel.
Pravidlá príliš často meníte, pretože nepočkáte dosť dlho až sa dostaví úspech.
Vymedzte hranice
Rovnako ako určené pravidlá tak i hranice vytvárajú rámec, v ktorom sa dieťa môže prejaviť, získať skúsenosti, pohybovať sa. Dieťa by chcelo hranice stále rozširovať. Čím je staršie, tým dalej ho od seba necháte odísť. Vašou úlohou je chrániť ho pred nebezpečenstvom ktoré nevie samé odhadnúť. Dieťa veľmi skoro napr. zistí, že pri prechádzaní ulice má zastaviť na prechode, pozrieť sa doľava a doprava a keď nejde auto, môže prejsť. Tu je hranicou chodník na ktorom zostane stáť a odtiaľto sa rozhliadne. Ak hranicu prekročí bez rozhliadnutia, hrozí mu nebezpečenstvo. Toto je príklad, ako dieťa potrebuje hranice aby mohlo svoje hranice rozširovať.
Autorita a partnerstvo
Aj keď by sa tak možno na prvý pohľad zdalo, autorita a partnerstvo sa nevylučujú. Pojem autorita podľa slovníku znamená vplyv a uznanie určitej osoby. Nemá to nič spoločné s diktátorskou túžbou po moci. Voči svojmu dieťaťu sa môžete chovať ako partner a napriek tomu určovať pravidlá. Ak svojmu dieťaťu splníte každé prianie a necháte so sebou "orať", samé vás svojimi poruchami správania prinúti konať.
Dôslednosť
Dieťa pri zvládaní problémov ešte nepoužíva rozum, jedná spontánne, ak nedostane čo chce, reaguje zlostne. Skúša pri tom hranice tak, že ich proste prekročí. Je to užitočné, lebo len tak zistí, kde sú hranice a tiež sa naučí rešpektovať hranice druhých. Podľa vašej reakcie sa učí pravidlá hry spoločného súžitia. To mu v budúcom živote uľahčí budovať uspokojivé vzťahy.
Často budete bezmocní, vyčerpaní, vynervovaní a rozhnevaní, zvlášť keď pocítite, že dieťa presadzuje svoje záujmy alebo nedodržuje pravidlá. Potom už budete vedieť že by bolo možno lepšie keby ste sa minule nenechali obmäkčiť. Nerobte si starosti! Každý robí chyby. Ale nerobte to často. Premýšľajte, čo sa s vami v situáciách keď sa necháte obmäkčiť deje a ako sa to dieťaťu podarí. Z toho vyvoďte dôsledky.
Ako byť dôsledný
Dbajte dôsledne a s vytrvalosťou na dodržovaní raz určených pravidiel.
Chovajte sa priateľsky ale rozhodne.
Namiesto dlhého rozprávania, nadávania a vyhrážania jednajte. Ak dieťa stále necháva otvorenú zubnú pastu, zoberte ho za ruku, odveďte do kúpeľne a ukážte na pastu. Dieťa už bude vedieť čo má robiť bez toho aby ste čokoľvek povedali.
Vysvetlite dieťaťu zmysel konkrétnych pravidiel a upozornite na dôsledky ich nedodržania.
Odpúšťajte chyby ale nepoľavte. Nikto nie je dokonalý. Premýšľajte o tom, čo ste vy alebo dieťa urobili zle a aké to malo príčiny.
Výchova dieťaťa - porozumenie signálom
Annegret Weikert má 2 vlastné deti a 1 v pestúnskej starostlivosti. Už sú takmer dospelé. Okrem toho, že je matkou, má zároveň pedagogické a terapeutické vzdelanie. Jej kniha ma zaujala a tie najzaujímavejšie poznámky si chcem zachovať.
Stať sa rodičom nie je ťažké ale byť ním je naopak veľmi náročné!
Rituály v rodine
Rituály sú láskyplné zvyky, ktoré udávajú smer priebehu dňa, dávajú mu začiatok alebo koniec. Buď vzniknú nenápadne samy alebo sa utvárajú podľa potreby. Dávajú dieťaťu pocit bezpečia, pomáhajú znižovať úzkosť, hravo vedú dieťa k vybaveniu rôznych úloh, pomáhajú keď je nutné vyrovnať sa s meniacimi životnými podmienkami ako sú nástup do škôlky, rozvod, sťahovanie. Dieťa vie, že hoci má mamička cez deň veľa práce, tak večer príde k jeho postieľke a prečíta mu rozprávku. Vtedy ju má iba pre seba. To redukuje jeho strach a hoci sa mu nemôžte venovať celý deň, má pocit že sa o neho niekto stará a cíti sa v bezpečí. K rituálom môže patriť napríklad:
Budíte dieťa s pomocou obľúbenej bábiky či macíka.
Každý večer pred spaním spievate rovnakú pesničku, pomodlíte sa alebo prečítate rozprávku.
Pred spoločným jedlom sa chytíte za ruky a poprajete si dobrú chuť.
Raz do týždňa vynecháte televíziu a zahráte sa spoločenskú hru.
V nedeľu ráno si môže dieťa zaliezť k vám do postele, kde sa môžete v kľude porozprávať.
Po jedle trvajte na pol hodine odpočinku. Nastavte dieťaťu budík. Keď zazvoní, môže vás zobudiť alebo od vás niečo chcieť.
Keď si dieťa ublíži, zoberte ho do náručia a pofúkajte bolesť.
Keď má dieťa narodeniny, dostane tortu s toľkými sviečkami koľko má rokov.
Odpovedajte na otázky
Ste dospelí a možno ste sa odnaučili diveniu. Najúžasnejšie veci života sa stali banalitou. Keď sa syn vráti zo škôlky a spýta sa: „Maminka, necháte sa rozviesť?“, je to dôvod k údivu a nie je správne reagovať: „Hlupáčik, to vieš že nie.“. Z rozhovoru sa môžete dozvedieť o čom dieťa premýšľa a čo cíti. Dieťa vás často môže dostať do trápnych situácií, pri pokladni v nákupnom centre nie je najvhodnejší čas na vysvetľovanie ako sa bábätko „dostalo do bruška tej tučnej pani“. Ale keď otázku doma v kľude zodpoviete, dieťa si síce všimne, že vás otázkou na nesprávnom mieste dostalo do rozpakov ale zároveň vníma vašu ochotu pristúpiť na každú otázku. Ako ďaleko môžete zájsť pri odpovediach, záleží na veku dieťaťa. Ak neviete odpoveď na nejakú jeho otázku, tak to priznajte. Pre dieťa je dôležité, aby zistilo, že aj rodičia robia chyby a nevedia všetko. Čím skôr to pochopia, tým lepšie.
Vnímajte pocity
Keď dieťa plače, je smutné, keď dupe po hračkách, zlostí sa. A keď len tak sedí a nič nehovorí? Nie je vždy ľahké vnímať pocity, akceptovať a vyjadrovať ich. Nie len pre vaše dieťa ale aj pre vás samotných.
Základné emócie sú radosť, láska, smútok, zlosť a strach. Podľa toho, ktorú emóciu ste prejavili, reagovali vaši rodičia súhlasne alebo odmietavo. Keď ste boli smutní, utešili vás a vy ste sa naučili že je v poriadku byť smutný. Ak vás rodičia ignorovali alebo podceňovali („No snáď nebudeš hneď plakať.“), naučili ste sa, že nie je správne prejaviť smútok. Najprv ste plakali tajne a neskôr už vôbec nie. Podobne to cíti aj vaše dieťa. Na základe vašich skúseností ste možno neistí. Niekedy neviete, ako s emóciami svojho dieťaťa správne zaobchádzať. Ak sú vám prejavy temperamentu a pocitov vášho dieťaťa nepríjemné, budete sa snažiť uniknúť alebo zapadnete do starých vzorcov chovania. Vety plné klišé ako „ty sa ale vôbec nemusíš báť“, vyjadrujú nepochopenie pocitov dieťaťa a zraňujú jeho krehkú dušu.
Porozumenie signálom
V každom veku vysiela vaš dieťa signály, ktorými vás upozorňuje na svoje problémy. Používa gestikuláciu, mimiku a hlas.
Dojča kričí a pohybuje ručičkami, nožičkami. Kriví tvár a tým hovorí: Som hladný, smädný alebo ma niečo bolí, potrebujem kľud alebo zábavu, chcem aby ma niekto nosil.
Rodičia majú za úlohu naučiť sa rozumieť signálom svojho dieťaťa. A to nie je ľahké. Čím viac času s ním strávite, tým to bude jednoduchšie.
Reč a reč tela
Dieťa povyrastie a ďalším prostriedkom komunikácie sa stane reč. Sem patria nie len slová ale aj tón reči, rýchlosť, výška alebo hĺbka hlasu, výraz tváre, pohyby tela, postoj tela.
Čo mi dieťa hovorí?
Nočné mory, rozbíjanie hračiek súrodencov, okusovanie nehtov, cucanie palca, zaspávanie pri svetle - chovanie má vždy nejaký cieľ. Keď signály, ktoré dieťa vysiela, nie sú dlhšiu dobu alebo často vnímané, je nútené použiť výraznejšie prejavy, aby získalo potrebnú pozornosť a ohľady na svoje problémy. Dieťa nimi však môže reagovať aj na poruchy vo vzťahu rodičia-dieťa, vo vzťahu súrodencov a vo vzťahu medzi rodičmi.
Urobte si na dieťa čas.
Počúvajte čo vám hovorí a "čítajte medzi riadkami".
Ak si nie ste istí, opýtajte sa dieťaťa : "Chceš mi povedať, čo sa deje, z čoho si smutný, rozhnevaný?"
Urobte si čas a premýšľajte o sebe a reflektujte vlastné správanie, ste vyrovnaní, šťastní, chýba vám niečo, môžte niečo zmeniť k lepšiemu?
Ísť príkladom
Najlepším spôsobom učenia je, keď vás môže pozorovať. Priamy výklad nie je taký účinný. Dieťa vidí vaše spôsoby správania a napodobňuje ich. To čo robíte, berie vážne. Mali by ste:
Rešpektovať pravidlá.
Zvládať úlohy v rodine aj zamestnaní.
Domyslieť dôsledky svojich činov a priznať ich.
Nikomu svojím správaním neškodiť.
Mať otvorený prístup k ľudom, počúvať ich, rešpektovať ich.
Hovoriť o svojich pocitoch a myšlienkach.
Ukázať záujem.
Spolupracovať s ostatnými.
Urobiť si vlastný názor.
Rešpektovať názor druhých.
Zvažovať vždy klady aj zápory.
Rozhodovať sa.
Hádky riešiť férovo.
Hľadať spoločné riešenie.
Výchova dieťaťa - povzbudzovanie
Annegret Weikert má 2 vlastné deti a 1 v pestúnskej starostlivosti. Už sú takmer dospelé. Okrem toho, že je matkou, má zároveň pedagogické a terapeutické vzdelanie. Jej kniha ma zaujala a tie najzaujímavejšie poznámky si chcem zachovať.
Stať sa rodičom nie je ťažké ale byť ním je naopak veľmi náročné!
Dávať lásku
Deti potrebujú lásku, to je stará múdrosť. Deti potrebujú ľudí, ktorí sa okrem fyzického zaobstarania postarajú tiež o ich emocionálne potreby.
V prvých týždňoch a mesiacoch vzniká úzky vzťah medzi rodičmi a dieťaťom. U dieťaťa rastie dôvera, že to s ním rodičia myslia dobre. Už od začiatku sa začína určovať, či bude dieťa plné dôvery alebo nedôverčivé, optimistické alebo pesimistické, vrelé alebo chladné. Vo svojom ďalšom živote bude dieťa zabudovávať svoje skúsenosti do tejto základnej stavby.
Niekedy pocítite bezmocnosť – dieťa plače a vy sa s ním nemôžete identifikovať. Je hladné alebo ho niečo bolí? Pre spôsob, akým zaobchádzate s dieťaťom je rozhodujúca citová úprimnosť. Stojte si za svojimi pocitmi aj keď budete naštvaní alebo stresovaní, nikto sa nedokáže rozplývať láskou bez prestania. Potom bude aj pre vás ľahšie akceptovať pocity bábätka. Okrem lásky mu tak dávate tiež úctu a rešpekt.
Tipy pre stresovaných rodičov
Buďte otvorení.
Povedzte dieťaťu keď potrebujete čas pre seba. Dieťa tiež bude chcieť čas iba pre seba a svoju hru.
S rastúcim vekom dieťaťa nie je nutné nechať všetko stáť, keď začne volať. Vysvetlite mu, že tiež máte svoje povinnosti a prídete, až keď svoju prácu dokončíte.
Naučte sa hovoriť nie. Ak budete schopní vysloviť svoje potreby a odmietnete požiadavky druhých, pretože práve nie ste schopní ich splniť, neznamená to, že by vás prestali mať radi. Naopak, budú si vás viac vážiť a rešpektovať.
Venujte sa svojim koníčkom a priateľom. Pestrý deň sa prenesie i do životného pocitu dieťaťa.
Ak dieťa cez obed ešte spí, využite tento čas pre seba namiesto upratovania.
Nechcite od seba príliš veľa. Nikto nie je dokonalý.
Načúvajte svojmu telu. Spravidla vám vyšle presné signály o tom, že potrebuje odpočinok.
Zverujte sa niekomu. Je to oslobodzujúci pocit.
Uľahčite si život a nerozčuľujte sa vecami, ktoré aj tak nezmeníte.
Konštruktívne povzbudzovanie
Povzbudzovanie je jedna z najdôležitejších výchovných metód, ktoré vedú k posilneniu sebadôvery dieťaťa. Dieťa musí mať odvahu, aby sa naučilo vo svete presadiť. Musí mať sebadôveru a osvojiť si stratégie pre prežitie – a je v tom odkázané na vašu náklonnosť, uznanie a hodnotenie. Dieťa má prirodzenú túžbu učiť sa a získavať vedomosti. Chce všetko skúsiť a pochopiť. Už bábätko reaguje na vnemy zo svojho prostredia. Usmieva sa, keď vás vidí, počuje váš hlas a sleduje vás očami. Neskôr skúma vašu tvár rukami. Učí sa behať tak, že ho vodíte za ruku, učí sa hovoriť v kontakte, ktorý mu poskytujete.
Odradzovanie
V priebehu svojho života zažije dieťa i veci, ktoré mu odvahu vezmú. Deje sa tak v prípade, že dieťa narazí na svoje hranice výkonu dané vekom, ale tiež v prípadoch, kedy ho brzdíte a málo mu dôverujete. Máte o svoje dieťa strach a myslíte to dobre, keď sa mu snažíte zabrániť v niečom, čo považujete za nebezpečné. Je vašou úlohou ho chrániť. Ale nemalo by si dieťa aj samo vyskúšať, čo to je, byť v nebezpečenstve? Len tak sa naučí spoznať a správne odhadnúť vlastné schopnosti a hranice. Ak mu sprostredkujete skúsenosť, že vy viete, čo je pre neho dobré, bude veriť vám, ale nie sebe. Mnohí z vás urobia so svojimi deťmi to, čo je v danej situácii správne. Dieťa podporíte, vyjadríte uznanie, pochválite. Často vám v tom ale bráni strach, stres, rozčúlenie, ktoré vyplýva z iných oblastí života v rodine. Potom môže byť človek netrpezlivý, netolerantný, prejaví sa tak voči svojmu dieťaťu a často si nevšimne ako svojmu dieťaťu ubližuje. Nepoužívate aj vy tieto demotivujúce vety?:
„Dávaj pozor, ešte to rozbiješ!“
„Poď sem, urobím to sama, tebe to trvá strašne dlho!“
„To aj tak nedokážeš.“
„Na to si ešte príliš malý.“
„Dávaj predsa pozor, iba tu prekážaš.“
„To máš za to! Ja som ti to vravela!“
Takýmito výrokmi signalizujete dieťaťu, že pochybujete o jeho schopnostiach, ukazujete mu aké je malé a nešikovné. Ak to robíte dieťaťu často, začne sa chovať nápadne. Je neposlušné, nedáva pozor na to, čo mu hovoríte, reaguje agresívne alebo depresívne.
A ako to robiť správne?:
„Skús to, môžeš to dokázať.“
„Zaviaž si topánočky sám, máme dosť času.“
„Keď budeš potrebovať moju pomoc, tak povedz.“
„To som rada, že mi pomôžeš prestrieť stôl.“
„To sa niekedy stáva, že niečo spadne a rozbije sa. Nerob si starosti, je to len pohár.“
„Skús to ešte raz, možno sa ti to podarí.“
„Len tak ďalej. Mám radosť, že ťa učenie tak baví.“
Prejaviť pochopenie
Prejaviť pochopenie znamená to, že to, čo vám dieťa ukazuje, nielen vidíte ale tiež pochopíte a primerane na to reagujete. Vžijete sa do jeho situácie a pokúsite sa pochopiť jeho pocity. Samozrejme ste dospelí a máte tým pádom schopnosť lepšie odhadnúť možnosti, hranice a dôsledky. Používate rozum, ktorý vám hovorí, čo je dobré a čo je nesprávne. Tým sa však nepriblížite svojmu dieťaťu ak sa zároveň nepokúsite zistiť, ako sa cíti, čo sa v ňom odohráva.
Berte dieťa vážne
Dieťa vníma váš vonkajší aj vnútorný postoj. Vidí vaše gestá, mimiku a polohu tela. Počuje váš hlas a veľmi presne vycíti, či ste prívetiví alebo s niečím nesúhlasíte. Vášho nesúhlasu a odmietnutia sa bojí. Uzavrie sa, keď pociťuje vaše stále výhrady, či ho dokonca považujete za neschopné a zlé.
Hovorte spolu
Pamätáte sa ešte, ako ste boli nešťastní, keď ste urobili nejakú chybu a rodičia sa na vás hnevali? Ako sa chovali rodičia a ako sa to nakoniec „spravilo“? Vo väčšine rodín zlosť po nejakej dobe vyprchá. Jedna strana signalizuje, že chce na všetko zabudnúť, druhá sa z toho teší. Hádky medzi partnermi často končia tichou ale iba zdanlivou dohodou. Konflikty s deťmi nezriedka končia tak, že deti pod tlakom vyčítavých pohľadov svojich rodičov prehlásia, že „už budú dobré“. Vzorec správania je rovnaký. Ten, kto má zlé svedomie alebo nemôže konflikt vydržať sa nakoniec podriadi. Väčšinou sa už nehovorí o tom, čo sa stalo, prečo a aké pocity pri tom boli.
Vysvetlite dôvody
Namiesto výčitiek a kritiky chovania dieťaťa by ste mali dieťaťu povedať, prečo si v určitej situácii robíte starosti. „Keď neprídeš včas domov, mám strach že sa ti niečo mohlo stať.“ Ak hovoríme o sebe, nestaviame dieťa automaticky do obrannej pozície.
Venujte dieťaťu čas
Žiadna matka a žiadny otec nemá čas a trpezlivosť kedykoľvek. Je potrebné zariadiť kopec vecí a dieťa sa samozrejme musí naučiť čakať. Napriek tomu: Akokoľvek ste stresovaní a vynervovaní, dieťa potrebuje čas od času vašu úplnú pozornosť. Ak máte na svoje dieťa príliš málo času, je to výsledok vašej vonkajšej životnej situácie a spôsobu ako s ňou zaobchádzate. Žite tu a teraz. Vychutnávajte si každý deň. Každý deň je potrebné sa s dieťaťom hrať, kočkovať a maznať. Postarajte sa o to, aby ste za desať rokov spomínali na túto dobu v dobrom. Spomienky na dobu plnú stresu zanechávajú pocit, že ste niečo prepásli.
Výchova dieťaťa - materské city
Annegret Weikert má 2 vlastné deti a 1 v pestúnskej starostlivosti. Už sú takmer dospelé. Okrem toho, že je matkou, má zároveň pedagogické a terapeutické vzdelanie. Jej kniha ma zaujala a tie najzaujímavejšie poznámky si chcem zachovať.
Stať sa rodičom nie je ťažké ale byť ním je naopak veľmi náročné!
Výchova dieťaťa nie je nikdy nuda
Zatiaľ, čo na svoju profesiu sa pripravujeme dlhé roky, o výchove si rodičia musia zohnať informácie sami. Učíme sa pomocou pokusov a omylov. Často naša stratégia vyjde a výchovné metódy skvele fungujú. Lenže deti sa stále vyvíjajú a môže dôjsť k tomu, že čo sa s úspechom osvedčilo, už o pol roka neplatí. Preto sme nútení stále sa prispôsobovať nárokom dieťaťa, meniť výchovné postupy alebo skúšať úplne nové.
Požiadavky, otázky, pochybnosti
Rozhodnutie porodiť a vychovať dieťa je voľbou na celý život. A to sa týka oboch partnerov.
Existujú rôzne kurzy cvičenia v tehotenstve, starostlivosti o dieťa a pod. Ale nikto vám nepovie, čo konkrétne máte urobiť, keď bábätko plače celé hodiny a vy ste vyčerpaní a je toho na vás veľa. Čo ak sa partner stiahne, bude žiarliť alebo príliš pracovať? Kto vás pripraví na to, čo znamená byť s dieťaťom doma osamote, s pocitmi opustenosti?
Súžitie s dieťaťom kladie na oboch rodičov, na matku aj na otca, vysoké nároky. Zrazu si všimnete, že pocit šťastia z nového člena rodiny zahalil tieň zloby či dokonca nenávisti. Nedostatok spánku a vyčerpanosť urobia svoje.
Náklonnosť
Dieťa potrebuje ľudí, na ktorých sa môže spoľahnúť. Nepravidelná starostlivosť a striedavá náklonnosť brzdí alebo znemožňuje vývoj dôvery a vznik schopnosti nadväzovať dlhodobé vzťahy. Deťom je jedno, či je v byte poriadok, hlavne že cítia kontakt s vami, vašu náklonnosť, teplo, že ich beriete vážne aj s ich pocitmi, prianiami a potrebami.
Dieťa sa učí napodobňovaním
Pre dieťa má veľký význam, či si ako rodičia rozumiete alebo nie. Ako seizmograf reaguje i na to najmenšie napätie. Presne vníma ako spolu vychádzate, či sa chováte ohľaduplne alebo urážlivo, či ste plní lásky alebo agresie, ako riešite problémy. Deti vnímajú v podstate všetko. Až neskôr však dokážu veci ktoré vidia a cítia správne zaradiť. Pri tom potrebujú vašu pomoc. Jej predpokladom však je, že sami budete schopní oddeliť vzťah páru od roly rodiča. Svojmu dieťaťu môžete napr. povedať: "Teraz sa práve hádame, tak ako sa ty niekedy hádaš so svojou sestrou. Snažíme sa problém vyriešiť, ale niekedy to trvá trochu dlhšie. Stále sa však máme radi." Keď dieťa potom skutočne zažije, že si mama s ocom znovu rozumejú, posilní to jeho dôveru a zníži úzkosť pri ďalšom konflikte. Okrem toho sa učí, že na tom nemá vinu.
Hádky medzi súrodencami sú dôležité
Mať súrodenca je pekné a i pre vás je potešením sledovať, ako si deti dobre rozumejú a majú k sebe blízko. Budete však pociťovať aj záťaž, keď sa deti budú hádať, kričať na seba alebo žiarliť. Predstava súrodencov, ktorí sa k sebe stále chovajú láskyplne je nereálna. Vašou úlohou nie je aby ste stále vymýšľali niečo, ako konflikty a hádky mierniť alebo aby ste ich deťom pomáhali vyriešiť a dôjsť k rozumnému riešeniu. V súrodeneckom vzťahu to sú práve konflikty a hádky, čím sa deti učia, že to alebo ono nie je vždy spravodlivé, že je možné zvíťaziť alebo prehrať. Tieto skúsenosti pripravujú deti na neskoršie vzťahy a partnerstvo.
Materské city
Bezprostredne po narodení dieťaťa prejdete mnohými zmenami a premenami, ktoré vám umožnia vyrovnať sa s novou rolou matky. Počas tehotenstva vyrábalo telo estrogén a progesterón, v priebehu pôrodu sa tvorili endorfíny. Tieto hormóny vám zrazu chýbajú a telo musí nájsť stratenú rovnováhu. Ako sa začína tvoriť mlieko, bolia vás naliate prsia, nemôžete doplniť sili výdatným spánkom, lebo dieťatko sa stále hlási o jedlo.
Ak pôrod prebehol dobre, spadne vám kameň zo srdca. Ste na seba hrdá, rozrušená a chcete každému o tej udalosti rozprávať. Ale niekoľko dní po pôrode sa dostaví zmena. Možno máte bolesti. Môžete sa psychicky ocitnúť na dne a eufóriu vystriedajú myšlienky ako: “Ako to mám všetko zvládnuť? Do čoho som sa to pustila? Takú zodpovednosť neznesiem.“ Chce sa vám plakať a myslíte si že nemáte dostatok „materských citov“. Vaše okolie očakáva, že sa ako žena samozrejme budete z dieťaťa radovať a zvládnete rolu, ktorá vám bola daná „z hora“.
Prítomnosť bábätka mení aj partnerský vzťah. Okrem toho je materstvo nesporne spojené s mnohými stratami – hlavne so stratou nezávislosti. Nie je divu, že sa okrem lásky, nehy a blízkosti k bábätku prejavia aj pochybnosti a zlosť. Možno si tieto pocity nechcete pripustiť alebo sa ich bojíte. A tak sa k nim pridajú aj pocity viny, pretože sa vaše pocity nehodia do obrazu dokonalej matky, ktorá s radosťou plní všetky potreby svojho bábätka, bez toho aby čokoľvek očakávala.
Právo na pocity
Všetko, čo prežívate, je normálne. Ženy častejšie potlačujú pocit zloby, radšej sa rozplačú ako by hodili tanier o stenu, zlosť nie je ženská.
Máte úplné právo na vedomé alebo nevedomé prianie vzdialiť sa na chvíľu od svojho dieťaťa. Potrebujete odstup, aby ste sa mohla venovať sebe a svojim potrebám, čo vám umožní sa znovu s láskou vrátiť k dieťaťu.
Všetky myšlienky sa točia okolo dieťaťa a nie vždy sa vám podarí inštinktívne vycítiť, ako s dieťaťom zaobchádzať. Mnohé sa naučíte postupne pri každodennej starostlivosti. Krik dieťaťa drása nervy a je skľučujúci. Keď sa vám nedarí zistiť čo mu je, dostavia sa pocity bezmocnosti a zloby. Pomaly však prídete na to, čo mu je, naučíte sa spoznať signály práve tohto dieťatka, pretože každé je iné.
Pripustiť si negatívne pocity
Môže byť oslobodzujúce pripustiť si pocity strachu, neistoty a zloby. Keď potlačujete pocity, znamená to, že je odsúvate niekam hlbšie, kde ich nejakú chvíľu necítite ale ony tam pôsobia. Ak svoje pocity pustíte von, zdôveríte sa partnerovi alebo iným matkám, pomôže vám to vymaniť sa z bezradnosti a získať nadhľad. Ženy majú často problém požiadať o pomoc. Majú pocit že sú na všetko samé. Váš partner má však ako otec zodpovednosť a v partnerskom vzťahu by malo byť samozrejmosťou, že vás muž uteší ak ste smutná alebo vám pomôže s prácou ak ste vyčerpaná.
Aká je „dobrá matka“?
Pocity viny číhajú všade, a zvlášť ako matka k nim máte sklony. Predstavy o tom, aká je dobrá matka, sa za posledných 50 rokov príliš nezmenili. Matka sa má starať o deti, stále uspokojovať ich potreby, musí na ne mať čas, byť stále dobre naladená a ovládať sa, hrať sa s deťmi a vykazovať skvelé pedagogické schopnosti. Jedlo musí byť na stole včas a byt vyblýskaný, aby kedykoľvek mohla prísť neohlásená návšteva. Matka nesmie kričať, biť deti alebo byť hysterická. Vidí dieťaťu na očiach čo si praje a svoje vlastné potreby stavia do úzadia. Ak to nedokáže alebo nechce, mala by si dopredu rozmyslieť či vôbec chce nejaké dieťa porodiť.
Možno sa točíte v nešťastnom kolobehu perfekcionizmu a pocitov viny. Každá matka to pozná a ako dieťa rastie, učí sa s týmito pocitmi zaobchádzať. Pocity viny sú dobré na to, aby si človek robil starosti s tým, či robí všetko správne. Aj vy spravíte dobre, ak si raz za čas uvedomíte svoje rodičovské chovanie. To ale neznamená, že sa máte stále zožierať zlým svedomím a že všetko musí byť perfektné.
Nedobré mechanizmy
Máte nejaké citlivé miesto, o ktorom viete, že ho dieťa môže zneužiť, keď bude chcieť niečo dostať? Deti majú metódy ako s rodičmi manipulovať. To začína už v detskom veku a pokračuje až do dospelosti. Menia sa iba metódy a spôsob akým na to reagujete. Ak dieťa plače, keď sa s ním lúčite v škôlke, vyčítate si, že sa o neho dosť nestaráte. Musíte ísť do práce, vyrazíte so zlým svedomím a celý deň nemyslíte na nič iné. Zatiaľ čo ono sa už dávno úplne spokojne hraje v kútiku s kockami. Možno, že prestalo plakať akonáhle sa za vami zavreli dvere. Deti presne cítia, čo vo vás vyvoláva pocit viny a sú naviac schopné toto vedomie využiť pre manipuláciu.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
